Do SND nás už nepozvali

Autor: Ľubomír Galko | 13.11.2011 o 14:15 | Karma článku: 21,59 | Prečítané:  10842x

Pamätám si to, akoby to bolo včera. Minulý rok, niekoľko mesiacov po nástupe do funkcie ministra, som bol aj s manželkou pozvaný do Slovenského národného divadla. Na spomienkové stretnutie na 17.november 1989. Od Ivety Radičovej, Richarda Sulíka, Jána Fígeľa a Bélu Bugára.

Bola to osobitá slávnosť. Stretnutie s ľuďmi, ktorí priblížili túto historickú udalosť cez svoje osobné spomienky. Pri odchode zo SND sa mi do cesty postavil Martin Bútora a povedal mi veľmi povzbudivé slová. Taktiež ma oslovila aj ďalšia autorita novembra, Soňa Szomolányi. Povedala mi niečo podobné. O slobode a boji proti zlu. Priznávam, padlo mi to dobre.   

Bolo to po období, keď do mňa mlátila aj vlastná spravodajská služba, ešte stále prešpikovaná siskárskymi grázlami. Po období intríg, keď nebolo zriedkavé, že som niekomu niečo povedal do telefónu a o pár hodín už bola informácia kdesi na Súmračnej alebo si ju niekto náhodou „našiel na stole". Po období, v ktorom som postupne začal vyťahovať na svetlo všetky špinavosti typu pripravovanej šialenej modernizácie vrtuľníkov po životnosti, nákupov vskutku unikátnych armádnych člnov bez motorov s drevenými veslami, niekoľkonásobne predražených tempestovaných počítačov a ďalšieho napriamo zaobstarávaného „vojenského" materiálu. Tie slová od dvoch spomenutých autorít boli aj náplasťou pre moju manželku, ktorá vtedajšie útoky od tých, čo sa teraz tvária tak slušne, ale v rokoch 2006 až 2010 Slovensko doslova zdevastovali, samozrejme, intenzívne vnímala tiež.

17.november 2010 je pre mňa veľmi špecifický. Dvadsať jeden rokov pred týmto dátumom som ako mladý študent VŠ štrngal kľúčmi na námestiach a tešil sa na lepší a slobodnejší život. Dvadsať rokov pred týmto dátumom som si povedal svoje "áno" s dievčaťom, ktoré mi je dodnes najväčšou oporou a pevne stojí pri mne vo všetkom dobrom aj zlom.

Bol som len jeden z mnohých, čo chceli viac slobody. Pamätám si, ako som v novembri 1989 išiel na internát do telocvične hrať futbal a do cesty sa mi postavili dvaja študenti s otázkou, kam idem. „Nemôžeš teraz predsa hrať  futbal, keď nám v Prahe mlátia kamarátov..."

Na druhý deň a aj ďalšie som bol v uliciach. Tak ako mnohí z nás. Nikdy som necítil potrebu v novembri, či po novembri „funkcionárčiť". Udalosti nabrali správny kurz, tak ako mnohí z nás - žil som si svoj život. Dokončil som školu, venoval sa profesionálnej kariére, založil si rodinu.

Tento rok nás na spomienkové stretnutie v SND Iveta Radičová ani páni Dzurinda, Figeľ a Bugár nepozvali. Ani SaS a ani nás - jednotlivých ministrov za SaS. Už sme ho nie hodní. Hodnotím to tak, že si chcú nielen privlastniť November ´89, prechádzať sa pred kamerami v jeho večnej žiare, ale aj prekrútiť históriu.

Som presvedčený, že žiaden zo študentov nemrzol na námestiach a neštrngotal kľúčmi v osemdesiatom deviatom za to, aby dnes servilní slovenskí politici páchali ekonomickú vlastizradu na občanoch Slovenska. Aby sa lokajsky podkladali Bruselu a bez rozmyslu a nezmyselne posielali stovky miliónov eur do eurovalových projektov, ktoré eurozónu nezachránia a len oslabia štáty, čo sa ešte držia nad vodou. Fakt, že sa občania Slovenska majú skladať  na dlhy oveľa bohatších štátov v úpadku, obhajujú solidaritou. Je to len čisté pokrytectvo, ktorým zakrývajú svoje osudné zlyhanie v obhajobe slovenských národných záujmov a morálky.

sas-billboard.jpg

Po nedávnych udalostiach po páde vlády a následných priam zúrivých a neustále pretrvávajúcich útokoch na SaS, sa mi viackrát vybavila paralela s obdobím spred dvadsaťdva rokov. Podobný pocit.

Keď sme s presluhujúcimi politikmi odmietli spievať falošnú európsku pieseň solidarity, ukázali, čo sú zač. Za dvadsať rokov stratili kontakt s realitou a sú schopní klamať, intrigovať a prekrúcať históriu. Robia z nás extrémistov. Chladnokrvne, bez emócií. Aby zlikvidovali "chybu v systéme" - odlišný názor, ktorý ich usvedčuje zo lži.

Lenže  nebude to  také jednoduché. Dnes a nakoniec hlavne v marci majú do toho čo povedať,  našťastie, opäť občania. Vďaka Novembru ´89. Preto  si ho ukradnúť nenechám, aj keď som počas tej historickej chvíle bol len členom nespokojného davu. Či si o pár dní na spomienku 17.novembra zorganizujeme stretnutie v Liberálnom dome s priateľmi, alebo sa pôjdem len tak prejsť po námestiach, zaspomínať si a porozprávať sa s ľuďmi rovnakej krvnej skupiny, nie je až také dôležité. Pravdepodobne oboje.

Dôležité je to, že stále cítim dostatok energie pripomínať roky 2006 až 2010. Obdobie, keď Slovensko pľundrovali tí, čo si November ´89 ani nevšimli, lebo vtedy kachličkovali kúpeľňu, alebo horúčkovito pracovali na svojej komunistickej kariére. A dnes veľa z tých pravičiarov, čo sa zhromaždia v SND pri spomienke na November ´89, premýšľa nad ich rehabilitáciou.

A premýšľajú najmä o nejakom "vznešenom" ideáli, ktorý by túto špinavú politiku po voľbách zakryl.

sdku-billboard.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?