Čitatelia „plusjednotky“ si v pondelok na širokom priestore prečítali článok s otázkou v titulku, či som „chcel odpočúvať aj vlastných“. Chápem, prečo to urobili. Ale výsledok je obludný.
Pochopenie súvislosti vzniku tohto paškvilu si vyžaduje drobný exkurz do minulosti. Vo funkcii ministra obrany som odstavil mnohomiliónové biznisy vplyvných ľudí, ktorí boli dovtedy na rezort prisatí ako pijavice. V prípade akýchkoľvek podozrení z porušenia zákona som podával trestné oznámenia, spolu ich bolo 17. V novembri 2011 som však bol rituálne popravený a expresne odstránený z rezortu za pseudokauzu „odpočúvania novinárov“, za ktorú som ani najmenej nemohol. Bolo to v čase, keď som finišoval s trestným oznámením pre podozrenie z podvodu pri tendri na miliardový mobilný komunikačný systém MOKYS.
Motiváciu niektorých médií, ktoré o kauze informovali, najlepšie odhaľuje doslova šialený vzťah podpredsedu Smeru Roberta Kaliňáka a redakcie denníka Pravda, ktorý sa prevalil deň po mojom odvolaní. „Kali“ v telefonátoch úkoloval redaktorku „Bejby“, prikazoval jej, aký diskreditačný článok na moju osobu a kedy má napísať, posielal ju cez víkend do redakcie, vyhrážal sa jej nadriadenej stratou zamestnania, pomenúval tzv. „komunikačné kanály“ medzi vedením redakcie a ním osobne. Všetko sprevádzané vulgarizmami najhrubšieho zrna.
Veľmi rýchlo sa však potvrdilo, že na všetky nasadenia ITP existovali súhlasy sudcov a ani pod jedinou žiadosťou k sudcovi nebol môj podpis, lebo Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) konalo autonómne. Keď sa po kontrolách brannobezpečnostného výboru parlamentu ukázalo, že verejnosť bola masírovaná samými lžami, vtedajší predseda výboru rýchlo vyhlásil, že možnosti výboru sú už vyčerpané a kauza sa posúva do trestnoprávnej roviny. Kauza sa akože „vyšetruje“ už tri roky, obvinených je niekoľko dôstojníkov služby. Zrejme nevedia, čo s tým teraz ďalej. Kauza totiž splnila svoj účel – odstránila z rezortu nepohodlného ministra obrany, ktorý bojoval proti korupcii, a pošpinila jeho meno.
Ibaže mojím poslaním v politike je odhaľovať pravdu a odstraňovať pijavice, ktoré vyciciavajú túto krajinu. V tomto boji pokračujem aj ako poslanec parlamentu. Na konci augusta som preto médiá informoval, že pôjdem vypovedať ako svedok k megaškandálu – tunelovania Vojenskej spravodajskej služby (VSS) počas prvej Ficovej vlády. Táto kauza sa bytostne týka ministra obrany Martina Glváča, lebo práve on naďalej tvrdohlavo drží v službe vysokých dôstojníkov služby, ktorí sú podozriví z ťažkých zločinov rozkrádania štátu a Glváč ich politicky prikryl.
A zrazu bola niekomu dobré aj znovuvytiahnutie kauzy odpočúvania. Deň po mojom oznámení mi zrazu zavolala redaktorka denníku Plus jeden deň Veronika Pittnerová. Disponuje vraj informáciou, že počas môjho ministrovania som vydal pokyn na odpočúvanie mojich straníckych kolegov. Bola to nehorázna lož a výmysel, ani na jednu ňou uvedenú osobu odposluchy nasadené neboli. Dôrazne som preto poprel jej tvrdenie a spýtal sa, kto jej to povedal. Rovno mi povedala, že to má z vojenskej tajnej služby a začala sa krútiť, že vlastne som vraj ten pokyn dal len ústne a nakoniec sa tá akcia ani neuskutočnila (!), lebo som medzitým odišiel z rezortu. A že žiaden dokument k tomu nemá. Dôrazne som sa teda ohradil ešte raz a oznámil jej, že budem brať na zodpovednosť každého, kto bude takú lož o mne tvrdiť a uverejní ju.
(Mimochodom – novinári sa ma už na odpočúvanie vlastných spolustraníkov pýtali - asi pred dvoma rokmi. Všetky mená, o ktorých sa hovorilo, som preto zozbieral a absolvoval vyšetrovanie na polygrafe - s negatívnym výsledkom. Výsledky som prezentoval na straníckom kongrese a každý, kto chcel, ich dostal k nahliadnutiu.)
Článok v auguste nevyšiel. Osobne som si to vysvetlil ako jasnú odvetu a zároveň výstrahu zo strany Glváča a jeho tajných. V zmysle - prestaň sa vŕtať v kauze tunelovania VSS, inak zabezpečíme, že sa budú o tebe naďalej písať špinavosti. Takéto niečo sa mi prihodilo už niekoľkokrát a deje sa to neustále. Ale smola, chlapci, na mňa to neplatí.
A tak som vo svojej politickej práci nič nezmenil. Počas minulých týždňov som zverejnil, že lietadlá Spartan nakúpil Martin Glváč predražene. Napísal som článok o nedôveryhodnosti VS s niekoľkými zaujímavými faktami. Vystúpil som so zásadným prejavom v parlamente k správe o činnosti Vojenského spravodajstva za rok 2013. Výrazne som sa angažoval v kauze agresívneho policajta. „Nahonobil“ som si toho teda dosť na to, aby sa definitívne zaktivizoval „plusbejbykanál“.
V pondelok 3. novembra sa neuveriteľná drzosť stala skutkom. Plus jeden deň prekročil rubikon. Lož, že som vydal pokyn na odpočúvanie svojich troch straníckych kolegov, im vraj povedal svedok, ktorý si neželá byť menovaný. A odpočúvanie sa nakoniec neuskutočnilo, lebo som už nebol ministrom. Takže to je to isté , ako keď zajtra napíše tento denník napríklad o žene, ktorá by údajne rada mala sexuálny styk so psom. Ale nemala ho, lebo vonku žiadneho nestretla. Informáciu o chúťkach tejto ženy potvrdí svedok, ktorý si neželá byť menovaný. Žena to dôrazne odmietne. Článok však bude mať titulok: „Chcela sex so psom?“
Niekoľko desiatok tisíc ľudí si prečíta len nadpis a úbohá žena im navždy ostane v povedomí ako úchyláčka.
Poznám zlaté pravidlo, že boj s médiami sa nedá vyhrať. Ale tak ako v každej profesii, aj medzi novinármi sa nájdu čierne ovce a ľudia by ich mali poznať. Zverejnenie takéhoto článku nie je novinárčina, ale v najlepšom prípade morálna žumpa. V najhoršom – účelová spravodajská hra. Mne z toho vyplýva len toľko, že aj Glváč už má svoju „bejby“ na zavolanie. A neprekvapuje ma, že práve v denníku Plus jeden deň. Nadriadenou redaktorky Pittnerovej je totiž Soňa Baniarová, ktorá po mojom príchode na ministerstvo obrany musela opustiť tlačové oddelenie ministerstva obrany. V každom článku, ktorý redakcia napíše o mne, je preto v jednoznačnom konlikte záujmov.
Na „svedka, ktorý nechce byť menovaný“, podávam trestné oznámenie, lebo meno mám len jedno a brnkať po nose si nenechám.
A na záver ešte niečo – nemám žiadneho svedka, ktorý by mi tvrdil, že dotyčná redaktorka Plusky berie špinavé smerácke peniaze za články na objednávku. Napísal som to preto, aby sa aspoň na chvíľu vcítila do kože tých, po ktorých bez problémov hádže špinu. Snáď jej to pomôže k sebareflexii.
